žijem v bubline. a tá raz praskne.

27. února 2011 v 11:05 | Luc Foxie |  komorebi
Stále ma nič nebaví, šťastné okamžiky v mojom živote sú zriedkavejšie ako náhoda. Rozmýšľam nad tým, či bola všetko moja chyba, že som skončila tu, s pocitom bubliny, ktorá sa nevie rozhodnúť, či praskne, alebo jej steny budú ďalej hrubnúť..
Chýba mi.
Chýba mi ten pocit, keď sa niekomu blízkemu pozerám do očí, keď môžem pri ňom sedieť, keď sa môžem oňho oprieť, len vdychovať jeho vôňu, ktorú tak neskonale milujem, byť pri ňom a dokopy nič nerobiť. Iba úžívať si jeho prítomnosť, nemyslieť na zajtrajšok, žiť touto chvílou, nemyslieť na to, že všetko dobré sa niekedy skončí. Vedieť, že mu môžem povedať hocičo, a nebude ma považovať za blázna, tie chvíle, keď nás napadne tá istá vec, tak isto ju sformulujeme. Prechádzať sa po meste, nerozoberať žiadnu ťažkú filozofiu, užívať si spoločný humor. Alebo len sedieť a pozerať na slnko, je to fuk. Je jedno, kde človek je, všetko je o prítomnosti toho druhého. Ten úžasný pocit, že je pri vás, keď sa na vás usmeje, keď vy neočakávane vtipkujete, čo u vás nie je zvykom, keď sa cítim šťastná. Keď mu vaše vtipy pripadajú vtipné, a vám sa to nezdá, ale je to tak. Keď je niekto milý ku vám, tiež je to pre mňa skoro neznámy pocit, keď je tak úprimne milý.
Ale to všetko skočilo.
Neviem, či bola chyba len vo mne, alebo aj v ňom. Len viem, že je to nenávratne preč, momentálne sme si cudzí. Cudzí tak, ako len môžete byť. Viac cudzí, ako by bol váš nepriateľ. A vy si stále hovoríte: "Prečo?" a viete, že odpoveď nikdy nedostanete, lebo odpovede na naozaj dôležité otázky nikdy nebudú. Viem, že to už nikdy také nebude. Nikdy nie s ním. Uvedomujem si to, pričom nesmútim. Alebo aj smútim - za minulosťou, ale uvedomujem si, ža by som nechcela, aby to bolo tak ako kedysi. Je to divné, viem. Ale je to tak. Všetko sa zmenilo a nikdy to také nebude. Neviem, kedy sa odhodlám k novému vzťahu, je to ďalej ako vo hviezdach. Možno mi chýba nádej. Celkovo nádej k tomu, že bude niečo, čo bude lepšie. Lebo človek, čo zažil šťastie a oň prišiel, bude naňho dlho spomínať. Neprifarbujem si spomienky, viem čo som cítila, a bojím sa, že to zabudnem - zabudnem detailne na tie spomienky, lebo vtedy v nich bol on a bola som šťastná. Horšie spomienky si človek ľahšie zapamätá.. Možno nedokážem uveriť, že príde niekto, kto nebude ako on, niekto koho budem ľúbiť viac. Zatiaľ som tak na polceste k tomuto uvedomeniu. A to uvedomenie už aj tak trvá dlho. Shit time.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 writterworld | Web | 27. února 2011 v 11:22 | Reagovat

Och dievča... Ja sa na bublinu dívam- lebo všade je toľko smutných a sklamaných ľudí. Tak aj ja mám chuť kúpiť si bublifuk- a odfúknuť sa... Ale nebuď taká. Ty budeš v poho.

2 martyfive | 27. února 2011 v 11:27 | Reagovat

je to super

3 Suns | Web | 27. února 2011 v 11:30 | Reagovat

Moc krásně napsané. Taky se tak cítím. Člověku pak příjde, že už nemá pro co žít.. a já bych šla nejraději za ním a pořádně ho obejmula..

4 Mrs. Coco | Web | 27. února 2011 v 11:45 | Reagovat

zajímavej blog:)

5 Kimeo | Web | 27. února 2011 v 11:57 | Reagovat

Říká se, že nemáme být smutní z toho že něco končí, ale šťastní že se to vůbec stalo. Tak to zkus :) Myslím že všechno špatné nás posune k něčemu dobrému, takže určitě najdeš někoho kdo bude lepší než on :P

6 znavená. | Web | 27. února 2011 v 19:39 | Reagovat

Tak vím :D Jinak bych si s nim nedávala desing :)

7 writterworld | Web | 28. února 2011 v 6:19 | Reagovat

Ach. Ale bubliny idú s vetrom...

8 NoBoDy | Web | 28. února 2011 v 19:07 | Reagovat

Je ťažké sa pohnúť dopredu, pretože tým človek opúšťa akúsi istotu, možno len citovú, ale aj tak istotu. A práve jej protipól - neistota prináša so sebou to množstvo otázok a podvedomého strachu, že možno už nikdy nepríde nič podobné, možno už nikoho výnimočného nestretnem, možno...Ináč je zaujímavé, že opisujem tie možnosti tak negatívne, mali by sme to brať z tej lepšej stránky, že možno už zajtra zažijem niečo pekné, možno už zajtra skríži moju cestu niekto výnimočný atď. Ako ja viem, ľahko sa to hovorí, ťažko sa to spraví (ani mne to nejde), ale za pokus to stojí. A ak to ty vnímaš už ako minulosť a nechceli by si to ešte raz zažiť, tak je naozaj namieste ísť ďalej. A ty to robíš keď už ničím iným, tak aspoň tým, že si to uvedomuješ. A že to ide pomaly a trvá to dlho, to je detail, každý potrebuje nejaký čas. Najdôležitejšie je vedieť sa pohnúť, aj keď len o zopár milimetrov...držím palce a ver, že nie nadarmo sa hovorí, že raz každá bolesť prebolí :)

9 miss. bloody Scars | Web | 28. února 2011 v 20:43 | Reagovat

Yep, love is whore, who's rarely gives something back. Vím o čem mluvíš, heh a kdo vlastně neví, že?! Chtěla bych říct že se to spraví, což se taky stane, ale tobě to možná v tuhle chvíli tak připadat nebude. Keep you chin up! :)

10 Shou | Web | 1. března 2011 v 22:20 | Reagovat

Správna odpoveď alebo správny postup ako ísť ďalej neexistuje...nikto ti nikdy s určitosťou nepovie, čo máš robiť, aby to nebolelo, čo máš robiť aby si zabudla, prípadne nezabudla...a to je strašne smutné...nepoznám človeka, ktorý by si týmto už neprešiel...ale aj tak ti neviem pomôcť...
osobne sa snažím ísť ďalej...zozačiatku to bolí, veľmi...hlavne keď si v neustálej blízkosti zdroja bolesti a kedysi toho krásne pocitu úľavy, bezpečia a šťastia...je až desivé ako sa môže niečo tak radikálne zmeniť...ale jedno ti viem povedať skoro určite...RAZ to prejde...možno nie úplne ale ten pocit prázdnoty sa časom otupý... no kým sa to stane ty sa musíš snažiť len pomaly kráčať v pred...viem znie to ako klišé, no nič iné mi nenapadá...pomaly postupovať, myslieť na všetko to pekné aj zlé čo ťa ešte len čaká lebo je toho ešte strašne veľa...:)
Pochybujem, že ti tieto drýsty pomôžu, počúvaš to stále dookola, no asi na tom môže byť niečo pravdy...a už len jedno ti "poviem", niečo, čo mne veľmi pomáha, ak mi to človek povie naozaj úprimne a odsrdca a ver, že ja to tak myslím: Všetko bude zas dobré...:)

11 writterworld | Web | 2. března 2011 v 7:24 | Reagovat

Dievča, máš sa už lepšie? Rozmýšľam, že niekedy začnem s tým projektom. Vieš, že si sadnem do cukrárne a snažím sa pozorovať ľudí. "Prvý dojem", som robila vždy v mysli keď niekto vošiel ale to len výnimočne. Mám sa podľa teba do toho pustiť?

12 Iris | Web | 4. března 2011 v 13:51 | Reagovat

To, čo si mi napísala v komentári bolo stručné, ale výstižné a pekné a smutné zároveň.
Toto je presne to, človek si to chce zapamätať, uchovať si dobré spomienky, ale tie sa rýchlo rozplývajú. Ten odsek, kde si opisovala, čo ti chýba, dokonale vystihuje lásku. O prítomnosti toho druhého, o úsmevoch, pocitoch, o tom všetkom, čo sa aj tak vždy skončí a nám neostáva nič iné iba sa s tým zmieriť. Lebo šťastie netrvá večne. Ale určite buď rada, že si aspoň niečo také zažila, lebo nie každý má také šťastie. Skús si zachovať tie pekné spomienky, verím, že niekto ho raz plne nahradí.

13 ellie | Web | 4. března 2011 v 16:54 | Reagovat

Keď si pri neikom začneme namýšľať že sme vtipný, keď kráčame spolu mestom a obaja nahlas povieme ahá, keď ležim v jeho objatí, hovorím mu o sovjich snoch a plánoch a on mi povie aby som sa o to nikdy nedala nikým okradnúť .. To je to najhoršie, keď ste si s človekom na ktorom ti fakt záležalo cudzí.

14 Alex | Web | 5. března 2011 v 15:11 | Reagovat

Nádherne napísané. Niečo podobné som myslím zažila aj ja. Aj ja sa bojím, že nič krajšie nepríde. A o ňom som rozmýšľala asi pol roka a každého koho som za tú dobu stretla som neustále porovnávala s ním. Nikto nebol taký krásny, vtipný, zaujímavý, pri nikom som sa necítila tak neuveriteľne a pri nikom mi nezastavovalo srdce ako pri ňom. No po dlhom čase prišlo vytriezvenie, lebo som sa dozvedela, že si našiel priateľku a vtedy som sa cítila úplne ľahká a plná odhodlania, že konečne to všetko snenie o ňom môže konečne skončiť. A samozrejme sa skončilo, síce po 6mesiacoch ale je mu koniec. Len neviem, či žitie v nádeji nebolo lepšie ako teraz, keď nemám žiaden cieľ pred sebou ani nikoho, koho by som aspoň potajomky mohla ľúbiť.

15 Beleatrix | Web | 6. července 2011 v 12:32 | Reagovat

Máš to tu pěkné.. Jestli chceš, můžeš mrknout ke mě.. Ale zatím tam nic není. Budu se snažit přidávat nějaké povídky nebo tak něco.. A když by jsi měla zájem, můžeme si vzájemně vyměnit odkazy.. :) PS: od září bych snad měla také přispívat do NU.. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama