Palička

11. března 2011 v 21:39 | Luc Foxie |  literárne pokusy
Názov: Palička
Typ: Jednorázovka, Original Fiction
Žáner: Fantasy
Napísané: 29.8.2009
Informácie: Pôvodne mali ísť o príbeh na pokračovanie, avšak nikdy sa mi ho nechcelo dopísať, tak som prvú kapitolu prepísala na poviedku - pre to taký otvorený koniec. Možno sa niekedy dokopem k pokračovaniu, momentálne je to však ďalej ako vo hviezdach. Poviedka je dosť stará, prečítala som si ju teraz prvý krát odvtedy, čo som ju napísala, pár vecí ma v nej prekvapilo, celkovo som ale usúdila, že je veľmi nedokonalá - opakujúce sa slová.


"Mám naliať?" slušne som sa spýtala.
"Keby si bola taká dobrá,"povedal starček a usmial sa. Popravde, nevedela som, čo si mám o tom úsmeve myslieť - malo sa to podobať na úsmev, ale vôbec to nevyzeralo ako úsmev. Skôr úškľabok. A to sa mi práve nepozdávalo, lebo to nepasovala k tomuto starčekovi. Tento starček bol totiž milý a tento jeho úškľabok zlovestný - išla som však naliať.
Pomaly som pristúpila k veľmi starému drevenému, vyrezávanemu stolu. Všetko nábytok, celá miestnosť, ba aj celé sídlo dýchalo na mňa veľkým rešpektom.
Starček ešte stále stál pri stole a ruka s paličkou sa mu triasla stále viac a viac, od vypätia, lebo chcel stáť.
Uchopila som kryštáľovú karafu. Krýštáľ bol priam ľadový.
"Poprosil by som však ešte ľad." Povedal starček.
"Prepáčte, zabudla som." Pustila som studenú kryštáľovú karafu a hneď som mala lepší pocit, keď sa mi vracal cit do ruky. Bola totiž veľmi chladná a ako keby sa každou sekundou viac a viac ochladzovala.
Táto situácia sa mi nepáčila. Uvedomila som si, že by bolo lepšie, keď starec rozprával ten príbeh o zničení anjelov. Vyzeralo to, ako keby tomu príbehu veril, hoci je to len dielo dakoho s veľkou fantáziou.
Opatrne som zobrala kliešte na ľad a prekladala do vysokých, taktiež studených kryštáľových pohárov ľadové kocky. Kliešte sa začali od ľadu ochladzovať a mňa studiť v ruke. Rýchlejšia som teda do pohárov prekladala ľad, aby som ich mohla skôr pustiť.
Ľad už bol v pohároch a ja som so zvláštnou radosťou položila kliešte na tácku. Cink - ozvalo sa, keď sa dotkol kov kovu.
Starček ma veľmi bedlivo pozoroval. Aby som bola presná, pozoroval každý môj pohyb. Každé zaváhanie. Všetko do najmenšieho detailu.
A mne to bolo nepríjemné. Nedala som však nič najavo - ani to, že viem, že ma pozoruje. Chcela som totiž vedieť, ako to jeho pozorovanie skončí. Nič viac v tom nebolo.
Až teraz som druhý krát uchopila karafu - stále bola tak studená, ako vtedy, keď som ju tam položila, avšak teraz bola studenšia, ako keď som ju uchopila prvý krát. Bola som si tým istá.
Do ľavej ruky som vzala starcov pohár. Kocky ľadu sa ešte vôbec nezačali topiť. Nepochopila som, na čo bolo treba ľad, keď tekutina v karafe bola podľa toho, ako na tom bola karafa, úplne ľadová.
Až teraz, keď som plnú ju zdvihla, ucítila som, aká je veľmi ťažká.
Opatrne som liala nápoj do pohára, lebo som nechcela vyliať. Stála som totiž na bielom koberci a nápoj bol bordovej farby.
Všetko sa však dialo akosi spomalene. Muselo prejsť už veľa času, od chvíle, keď som podišla ku starožitnému stolíku.
Aj ten zvláštny nápoj sa lial akosi pomaly. Starčekov pohár bol už naplnený. Tak som teda opatrne vzala druhý pohár - môj. Chytila som ho trocha kŕčovito. Ľavý ukazovák a kúsok palca pretŕčali ponad hranu pohára.
Vycítila som, že starček na mňa upiera svoj zrak ešte viac ako pred chvíľou. Palička sa triasla ešte viac a ja som nevedela, či od tej únavy, alebo od nejakého očakávania.
Začala som teda znovu liať. Nápoj pomaly, ale za to ostro narážal do kociek ľadu, ktoré sa pod miernym prúdom pohli. Karafu som nahla príliš, pár kvapiek z napoja dopadlo na moje ľavé zápästie. Tekutina vôbec nebola ľadová. Bola hrozne horúca a strašne ma začala páliť na ruke.
Vôbec som netušila, čo sa to práve robí. Vôbec som nečakala, čo mám práve teraz očakávať. A tekutina ma začala páliť čoraz viac a viac. Ruka sa mi postupne začala nekontrolovane triasť. Vyliala som. A ďalšia tekutina pribudla na mojej ruke. S otázkou v očiach som sa pozrela na starčeka.
"Čo sa to deje?" spýtala som sa hysterickým hlasom. Pálenie neprestávalo, ba sa znásobovalo. Ruka sa mi zase viac triasla. Prinútila som sa však na ňu nepozerať a pozrela na starčeka s výčitkou v očiach. Pohľad na moju znetvorenú ruku som niesla horšie, ako tú bolesť.
Pozeral sa iba na moju ruku. Stále sa iba pozeral. Nič nerobil. Ako keby ani nedýchal. Iba tam na mňa pozeral, teda na moju znetvorenú ruku. Bol v dosahu, keď mi spadol pohár na ten čisto biely koberec.
"Nikdy som si nepomyslel, že to raz uvidím na svoje vlastné oči, že sa toho dožijem," hovoril pošepky. Všimla som si, že ruka a barlička, ktorou sa podopieral sa už hrozne triasli v jednom kŕči za druhým.
Zvrieskla som. Už sa to nedalo vydržať. Tá bolesť bola zničujúca.
Palička sa knísala viac.
Mala som pocit akoby mi ľavú ruku pomaly za živa sťahovali z kože.
Paličkin knisot bolo čoraz viac počuť.
Mala som pocit, akoby sa mi tá zvláštna tekutina do ruky priam zažierala a dostávala sa až na už obnaženú kosť.
Palička sa zase rýchlejšie knísala.
Mala som pocit, akoby mi tá tekutina na ľavej ruke všetko vyžrala, aj kosť.
Rukou, ktorá držala paličku prešiel ďalší kŕč.
Mala som pocit, akoby tekutina niečo začala odkrývať vyššie na mojej lopatke. Nejaké...
Ruka držala paličku ešte kŕčovitejšie...
...tajomstvo.
Majiteľ paličky niečo vykríkol, nevedela som však čo.
Mala som pocit, že niečo na mojej lopatke rástlo, ale bolo ničené tekutinou - tekutina bola rýchlejšia.
Otvorili sa dvere.
Spadla som a narazila do stolíka. Karafa sa prevrhla a tekutina v nej, ešte horúcejšia ma obliala a rozširovala sa z ničoho.
Hlasy niečo hovorili...
Kúpala som sa skoro v tej tekutine na pôvodne bielom koberci.
Hlasy začali kričať...
Prešla mnou nesmierna vlna bolesti. Hlasy nekričali, kričala som to ja.
Palička sa kývala ešte viac...
Nevládala som. Začala som vidieť biele svetlo.
Ruka sa už len chvela...
Svetlo sa zmenilo na temnotu.
Rukou prebehol kŕč...
Začala som počuť iné hlasy...
Ruka a palička sa stále chveli...
...v mojej hlave, ktoré kričali a ja som zase vykríkla. Temnota sa zmenila a ja som uvidela, čo som bola za stvorenie.
Palička už nemohla...
Tekutina sa mi dostala na tvár. Nevidela som...
Palička...
Nepočula som...
Kde je palička?
Nekričala som...
Palička spadla s ňou aj bývala ruka, teraz už len obhryzená kosť. Na rukoväti paličky bol vyrezávaný anjel...
A bol celý od nápoju z karafy.
Nič som necítila. Hlasy, obrazy, spomienky, dávne sny, rodina, brat, mama, otec, starček, palička,...ticho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sall. | Web | 11. března 2011 v 21:51 | Reagovat

Tyhle konce mám ráda. :)
Pěkný :)))

2 Ayamee | Web | 11. března 2011 v 22:06 | Reagovat

S opakovaním slov súhlasím a taktiež s nadbytočným používaním zámen - "tento úškľabok, tento starček, tento, toto..." Veď tam nebolo milión stračekov, tak je jasné, že to bol tento :D. Zbytočne to zahusťuje text. Takýchto drobných chybičiek krásy tam bolo požehnane, škoda...

Ale príbeh ako taký sa mi páčil, aj keď som koniec nepochopila... Určite to bolo niečo s anjelmi :D. Teraz som si nie istá, čo nechápem preto, lebo hoci sú otvorené konce super, ty si predsa len mohla byť trošku konkrétnejšia :D; alebo nechápem preto, lebo som chorá a nafetovaná liekmi a až tak mi to nemyslí :-D

3 Luc Foxie | Web | 11. března 2011 v 22:16 | Reagovat

[2]: o chybách viem pri dobre :') ale vidím určitú zmenu - možno k lepšiemu odvtedy, preto som sa sem rozhodla pridať aj niečo staršie - aby bolo vidieť ten vývin :')

4 Ayamee | Web | 11. března 2011 v 22:40 | Reagovat

[3]: Jasné, že sa človek učí časom a praxou - čím viac toho napíšeš, tým lepšie ti to zväčša ide :-). Ale ja osobne som nevidím problém v opravovaní i starších diel, no to tkvie asi v mojom perfekcionizme - ja osobne by som neprežila, kebyže viem, že v mojej poviedke je dáka tá chyba a neopravím ju! :-D Ale to som prosto ja, chápem i tvoje úmysly :-)

S tým pokračovaním ti držím palec, nech ho raz napíšeš a nech sa ti píše dobre :-)

5 pepenka5 | E-mail | Web | 21. července 2011 v 20:00 | Reagovat

A ja takéto konce nemám rada! :) Nikdy ich nechápem, som totiž mierne natvrdlá :D Takže, nech sa stalo čokoľvek, páčilo sa mi to :)

6 Luc | Web | 24. července 2011 v 0:01 | Reagovat

[5]: ďakujem :'D
a ten koniec.. pôvodne mala byť na pokračovanie a toto bola prvá kapitola, ktorú som prerobila na jednorázovku. Možno sa k tomu niekedy vrátim a potom pochopíš, čo sa udialo v tejto kapitole ;')

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama